Európa bez Číny

Autor: Radúz Burčák | 23.7.2020 o 23:30 | Karma článku: 4,50 | Prečítané:  679x

Čínska expanzia sa stupňuje, cítiť ju takmer v každej oblasti.Tvári sa nevinne a milo, ale čoraz viac organizuje a riadi naše životy. Čo robiť? Ako sa jej ubrániť?

Európa bez Číny

       Zo dňa na deň, pomalými a postupnými krokmi, kúsok po kúsku Čína nahlodáva celistvosť EÚ a ich spojencov, inak povedané prozápadné hodnoty, ich adaptibilitu v slobodne zmýšľajúcom spoločenstve chce a potrebuje intoxikovať svojou propagandou. V prípade nedávnych udalostí, ak majú byť čínski súdruhovia v dnešnej digitálnej dobe úspešní, musia svoju zakorenenú ctibažnosť v očiach svojich poddaných prezentovať ako neomylnosť, profesionalitu a exaktnú odbornosť, ktorú navyše spájajú s úskočnou empatiou a láskavosťou pri pomáhaní krajinám, ktoré sami infikovali.

        Zatiaľ čo pred 50 rokmi stačilo na vymývanie mozgov mávať Mao Ce-tungovými červenými knižkami, dnes to musí urobiť propaganda nabitá novými technológiami, aby napr. pod zámienkou bezpečnosti a obavy o svojich občanov ich mohla kontrolovať, špehovať a usmerňovať. Dnes platia iné zbrane, búchať päsťou a stokrát opakovať tú istú mantru, už každému príde ako exorcizmus. No miestami to pripadá, akoby súdruhovia z ďalekého východu stratili súdnosť. Koronakríza zasiahla liberálny svet horšie a ťažšie, ako iné etatistické krajiny, pomoc bola vítaná, práve tak ako keď Číne pomáhal svet, keď to potrebovala. Keď to však potrebovala Európa, tak poslovia „solidarity“ sa pred kamerami otŕčali s čínskou vlajkou a pózujúc s tragikomickým nápisom „v núdzi poznáš priateľa“. Súdnosť stratili i niektorí európski lídri, keď tomuto teátru naleteli. Čínska koronapropaganda hádam najviac zarezonovala v Srbsku, krajine hlásiacej sa do EÚ, keď sa jej podarilo presvedčiť Srbov, že najviac im pomáha práve Čína, pričom, Čína nijak nepomáhala, ona len predávala, navyše nekvalitný tovar. „Európska solidarita neexistuje, to je len rozprávka“ vyhlásil srbský prezident Vučič, ignorujúc pravdu, pričom nezabudol dodať, že čínsky brat a priateľ pomôže. Srbov už nikto nepresvedčí, že skutočnú a najväčšiu pomoc dostali od EÚ. Pusť do sveta lož a niekde sa iste uchytí. No čo už, kritickému mysleniu sa ešte musíme učiť.

      Kedy nezasiahnuť ďalšou ranou nepriateľa, ak nie v jeho najťažších časoch, táto cynická taktika neobišla ani Čínu. Využila vírus i brexit, aby podlomila EÚ tou najhoršou zbraňou – pokrytectvom a falošným mávaním priateľstva chce vzniesť nedôveru a revoltu do jej najslabších článkov.

     Na druhom fronte, to už ale také jednoduché nemá. Trumpovi môžeme všeličo vyčítať, ale žeby svoju márnomyseľnosť zapredal čínskemu kapitálu, to určite nie. V obchodnej vojne a možno v novej studenej vojne, sa z krátkodobého hľadiska môže zdať, že Hollywood zmení scenár a doplní tam čínsku verziu záchrany sveta, inak povedané, že dolár pokľakne pred čínskym trhom, ale ak si svet poradil bez Číny v časoch, keď čínsky múr nebol len turistickou atrakciou, tak si poradí i teraz, možno nás to bude niečo stáť, možno nám to nepridá na blahobyte, ale je to spôsob, aby nám čínski súdruhovia neporúčali ako žiť. Čína si bezpochyby podmaní Hongkong v zmysle jedna krajina jeden systém a postačí jej na to 20 nie 50 rokov a možno sa jej podarí akulturalizovať ujgurskú menšinu vo svoj obraz a určite si v krátkom čase zacieli i na Taiwan, ktorého čaká nátlaková hra Dávida a Goliáša, no a možno si rozšíri svoje územie o juhočínske more, či už teritoriálne, ekonomicky, alebo mocensky, ignorujúc pritom Haagsky tribunál. Možno sa jej podarí ešte veľa, ale každé impérium, ktoré nevie ukojiť svoju mocichtivosť, padne na kolená. Poučili nás o tom dejiny od čias Rímskej ríše až po súčasnosť.

      Ale v konečnom horizonte Čína nemôže prebudovať myslenie euroatlantického sveta. Môže si naprogramovať miliardu otrokov – to už robí od Konfucia – , ale nemôže premeniť slobodných občanov demokratického sveta na ďalšiu kolónu prisluhovačov.

      Čínsky ľadoborec si razí cestu vpred, ide hlava-nehlava k svetlím začiatkom. Šliapajúc po ľudských právach, likvidujúc kultúrne menšiny, ignorujúc medzinárodné právo a pritom bezhraničnou surovou propagandou sa snaží vylepšiť čínsky imidž v zahraničí. Robí to sebe vlastnou formou – šarmantnou expanziou.

       Čínski potomkovia Mao Ce tunga sa môžu usmievať od ucha k uchu v tomto postindustriálnom veku sa im zatiaľ darí. Nič to však nemení na skutočnosti, že v povedomí majú zakódované totalitné a nedemokratické spôsoby, ako urobiť z človeka otroka štátu. Zatiaľ čo v časoch kultúrnej revolúcie používali represívne a neľudské metódy indokrinácie až fyzickej likvidácie, v čase digitálnej éry už zapriahli navonok humánnejšiu a modernejšiu metódu, ako si  udržať poslušnosť vo vlastnej krajine a tam vonku, kde je prakticky neobmedzený prístup k informáciám dezorientovať a zmanipulovať  všetkých slobodomyseľných ľudí.

      Ak sa chcú čínski komunisti udržať pri moci, prakticky nemajú inú možnosť, ako pokračovať v doktríne načatej Si Ťin-pchingom, v hre sú totiž kľúčové záujmy Číny, udržať a rozšíriť jednotu Číny, zachovať politický režim a zvýrazniť národnú hrdosť k vlasti. K tomu si nemôžu dovoliť mať rozhádaných a nespokojných ľudí. Kruciálny je teda dôraz na rast životnej úrovne. Ale rast životnej úrovne má svoje limity, ak ich Čína dosiahne, bude už každý jej občan plne pod kontrolou – sledovaný a ovládaný, vrátane etnických, kultúrnych a náboženských menšín. A čo je dôležité, proces, ktorý sa začal kultúrnou revolúciou, už bude zavŕšený. Myslenie ľudí bude identické s myslením komunistickej strany. Desivá je takáto predstava, nie len pre ľudské pokolenie, ale pre akýkoľvek národ.

      Ale čo zvyšok sveta? Čínska expanzívna a agresívna politika, sa len tak ľahko nezastaví. Kto ju zastaví? Zvýšiť clá na čínsky tovar určite nestačí. Kritizovať ju za prístup k menšinám sa míňa účinku. Umožniť Hongkongčanom získať britské občianstvo je len ústup a i americké lietadlové lode v juhočínskom mori sú len napínaním svalov. Možno postačí neveriť čínskej propagande, prijať čínske investície len do únosnej mieri a za žiadnych okolností si nepripustiť vplyv Pekingu organizovať nám život. Mne postačí, ak si kúpim v obchode niečo iné, ako je Made in China. Európa si poradí bez Činy, len musí nabrať tú odvahu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?